Rozhovor s amerikanistkou Ninou Bosničovou na téma „Afroamerická literatura“ část II. (24. dubna 2013)
Druhá část rozhovoru se pokusí tuto mezeru v informacích napravit. Svým způsobem bychom mohli říct, že tyto otázky jsou psány více „na míru“, protože téma Afroamerická literatura, konkrétně autobiografie, je obor, který Nina Bosničová vystudovala (FF UK) a téma genderu je obor, kterému se věnuje v současnosti.
Kromě témat černý feminismus, afroamerické spisovatelky (Toni Morrison, Sojourner Truth, H. Jacobs, A. Walker) nebo mediální prezentace Afroameričanek, narazíte v rozhovoru také na jména Alex Haley, Booker T. Washington, W.E.B. Du Bois nebo R.Wright a J.Baldwin.
Podobně jako první část rozhovoru byla publikována shodou okolností v Měsíci černošské historie (Black History Month), i nyní jsme minuli jedno významné datum, v dubnu si připomínáme výročí úmrtí MLK (4.4.1968).
O autorce:
Mgr. Nina Bosničová, Ph.D.(Gender Studies, o.p.s.)
Publikace autorky:
„The Range of Evil“ William Andrew Myers (kapitola: „To Survive as a Slave“ by Nina Bosnicova)
„Revolution is a Serious Thing: Angela Davis´s Autobiography as a Prison Narrative“ by Nina Bosnicova
„God is an Activist: Religion in Narrative of the Life of Frederick Douglass and The Autobiography of Malcolm X" by Nina Bosnicova
„Changing Perspectives on Religion in African American Women ’s Autobiographies“by Nina Bosnicova
„Transgressive Black Female Selfhood“ by Nina Bosnicova
Odkazy na překlady románů Toni Morrison, Richarda Wrighta, Jamese Baldwina, Alexe Haleyho
Aby som pravdu povedala, toto posúdim ťažko, keďže som preklady rôznych afroamerických literárnych diel do češtiny či slovenčiny nikdy príliš nečítala (a nečítam), ale skôr čítam anglické originály. Dá sa však predpokladať, že preklady textov, ktoré vznikli v dobe komunistického Československa podliehali do určitej miery cenzúre. Dilemou ostáva, či je lepšie mať cenzurované alebo žiadne preklady. Tým, že aspoň niečo z afroamerickej literárnej produkcie bolo preložené, i keď pod vplyvom cenzúry, do češtiny (či slovenčiny), zvýšilo povedomie tunajšieho obyvateľstva o tom, že sa v USA obyvatelia čiernej farby pleti literárne prejavujú a že sú ich diela vydávané. O motivácii československých socialistických mocenských štruktúr vydať preklady niektorých týchto diel by som musela špekulovať. Je, samozrejme, možné, že dúfali, že knihy písané Afroameričanmi a Afroameričankami, keďže boli často o rasovom a genderovom útlaku, potvrdia československých čitateľom a čitateľkám, že na Západe nie je príliš o čo stáť.
2. Vaše zaměření je afroamerická autobiografie, proto se zeptám, do jaké míry ji můžeme brát jako fikci a do jaké míry vypovídá o skutečných společenských poměrech?
V prípade žánru afroamerickej autobiografie ide o životné príbehy písané samotnými ich protagonistami. Často ide o autobiografické romány, ktoré využívajú rovnaké literárne techniky ako fikcia, každopádne nejde v nich o príbehy a udalosti vymyslené, ale reálne, teda také, ktoré sa skutočne v živote daného autora či autorky stali. Niektorí spisovatelia a spisovateľky, ako napríklad Richard Wright či Zora Neale Hurston, toto základné pravidlo (či túto definíciu autobiografie) vo svojich autobiografiách porušili. Napríklad zaradili do nich udalosti, ktoré sa im v skutočnosti nestali či manipulovali s nejakými faktografickými údajmi zo svojho života, a za toto boli zo strany literárnej kritiky, ale i širšie, dosť napadaní. Je zaujímavé, že sa takáto, v podstate čiste literárna, téma môže stať takto politicky nabitou. Do značnej miery to súvisí so skutočnosťou, že autobiografia ako žáner často nie je nahliadaná iba ako literárne dielo, ale ako výpoveď, svedectvo o dobe, spoločenských pomeroch a podobne, niekedy dokonca ako politický dokument (napr. politická autobiografia Angely Davis).
Knihy vyššie menovaných autoriek odrážajú postoje čierneho feminizmu, ktorý sa snaží ukázať, že špecifikum údelu afroamerických žien je práve v tom, že sú vystavené dvojitému útlaku – rasovému a zároveň genderovému (a to ako zo strany bielych, tak i čiernych Američanov). I riešenie problému preto tieto autorky hľadajú nie v konzekutívnom odstránení najskôr rasového a až potom genderového znevýhodnenia, ale v simultánnej práci s obidvoma týmito formami diskriminácie. Často kvôli tomu boli kritizované, pretože sa mužská časť populácie domnievala, že genderovými „rečami“ oslabujú boj za rasovú rovnosť, ktorý by mal dostať absolútnu prioritu.
4. Bylo pro ženy Afroameričanky obtížnější se prosadit oproti mužům, nebo byli spíše všichni v nevýhodě kvůli své barvě pleti?
Ako som už naznačila vyššie, všetci - muži i ženy - boli vystavení rasovému útlaku a do toho mnohé afroamerické ženy na vlastnej koži pocítili ešte i patriarchálnu formu dominancie, ako zo strany belochov, tak i černochov. Dvojité „ohrozenie“ Afroameričaniek teda v drvivej väčšine prípadov viedlo k tomu, že ich postavenie bolo ešte o niečo ťažšie než v prípade Afroameričanov.
5. Černý feminismus, přiznám se, že jsem o něm slyšel poprvé v pořadu ČR Leonardo, kde jste byla hostem. Čím se liší od jiných feministických směrů a jaký cíl Afroameričanky chtějí dosáhnout?
Základnú premisu čierneho feminizmu som už popísala v predchádzajúcich dvoch odpovediach. Cieľom každého feminizmu, a teda i toho čierneho, je odstránenie všetkých foriem diskriminácie žien a dosiahnutie genderovej rovnosti v spoločnosti. Zaujímavé na čiernom feminizme je to, že jeho najvýznamnejšími tvárami nie sú sociálne vedkyne, ako je to často v prípade iných feminizmov, ale spisovateľky – úplne najznámejšími, ktoré pozná i väčšina ľudí u nás, sú Alice Walker (ktorá na označenie svojej formy čierneho feminizmu používa výraz „womanism“) a Toni Morrison. Mojou obľúbenkyňou je bell hooks, u ktorej okrem spôsobu, ako myslí a argumentuje, obdivujem i štýl jej statí - prelína sa v nich čtivou formou intímne s vedeckým, súkromné s verejným.
6. Tato otázka možná bude souviset s předešlou. V knize "Lynčování: zpráva o kruté minulosti USA" je zmíněn obraz jak černošské ženy, tak i bělošky, který byl prezentován hlavně v literatuře; "... postavy žádoucích a sexuálně aktivních žen mají téměř vždy tmavší barvu pleti - přibližují se tak černoškám, které jsou symbolem chlípnosti. Pravá žena Jihu má podobu blonďatého andílka a pohybuje se mimo všechny hříšné touhy a pokušení.". Dále je zmíněn zcela opačný obraz, kde je černošská žena paradoxně opěvována. "... napříč literaturou je slyšet sentimentální chvála černé mammy a její bezbřehé lásky a oddanosti". Jak se s tímto stereotypem Afroameričanky po mnoha desetiletích vyrovnaly, resp. jak se jej podařilo změnit?
Máte pravdu, mediálny i umelecký (literárny, výtvarný) obraz Afroameričaniek, najmä v prípade, keď bol v minulosti tvorený zástupcami belošskej komunity, bol plný stereotypov – a nie iba o černoškách, ale i o černochoch a černošských deťoch. Naviac sú tieto stereotypy v binárnej opozícii – na jednej strane krásna, zvodná až frivolná Jezebel, na strane druhej obézna a asexuálna, i keď srdečná a milujúca, Mammy. Dokonca ani niektorí černošskí umelci a umelkyne sa týchto stereotypov nedokázali pustiť, pretože mali obavy, že ich diela potom nebudú belošským publikom prijaté. Píše o tom presvedčivo afroamerická spisovateľka Zora Neale Hurston vo svojej eseji „What White Publishers Won’t Print” (v preklade: “Čo bieli vydavatelia neotlačia“). Dnes si trúfam povedať, že je situácia o niečo lepšia – komplexnejšie literárne zobrazenie postáv čiernej farby pleti je vítané. I keď stereotypy žiadneho typu nie je ľahké úplne prekonať a trvá to dlho – veľmi dlho sa totiž tvoria a pod kožu sa nám všetkým dostávajú už od veľmi útleho veku. Najtragickejšia je však internalizácia rasizmu samotnými ľuďmi tmavšej farby pleti, proti ktorým sú rasistické predsudky namierené.
7. Znáte film nebo knihu Černobílý svět (angl. The Help)? Zajímalo by mne Váš názor. Film sklidil hodně chvály, rovněž jsem ale zaznamenal i kritiku, že děj je velmi zidealizovaný a trochu připomíná příběh o hodném černochovi známý z filmu "Řidič slečny Daisy".Film The Help mám rada a osobne sa domnievam, že od čias, kedy vznikol snímok o vodičovi slečny Daisy, i vďaka nemu, mainstreamová, hollywoodska produkcia, urobila pár krokov vpred, čo sa týka zobrazovania afroamerických postáv. Len si vezmite, že film „rieši“ veľmi genderovú tému a do toho dáva hlas niekomu (černošským slúžkam pracujúcim v domovoch bohatých belošských rodín), kto v podstate takmer dodnes hlas nemal a bol neviditeľný. Že by mohol byť ešte výraznejšie kritický k sociálnym pomerom tej doby je pravda, len je otázka, aké percento publika by ho potom dokázalo prijať a uznať. A v prípade, že cieľom filmu je byť i komerčne úspešný, čo je v prípade tohto snímku neoddiskutovateľné, neostávalo tvorcom, obávam sa, nič iné, než skúsiť vytvoriť také dielo, ktoré síce odvážne poodhalí nie príliš príjemnú pravdu o istom aspekte amerických dejín, ale zároveň nebude nenávratne antagonizovať majoritu diváctva.
Názorové rozdiely medzi týmito dvoma osobnosťami najlepšie pochopíme, keď si prečítame ich autobiograficky ladené knihy (obe vrele odporúčam) – Washingtonovu Up from Slavery a Du Boisovu The Souls of Black Folk. Du Bois bol veľký vedec a intelektuál, prvý Afroameričan, ktorý získal doktorát na Harvarde. Veril, že černošskú rasu pozdvihne 10 % najtalentovanejších Afroameričanov, ktorým by sa malo dostať to najlepšie klasické, intelektuálne ladené vzdelanie. Ako prioritu pre afroamerickú komunitu videl získanie hlasovacieho práva a občiansku rovnosť. Naopak Washington, možno práve preto, že vyšiel z podmienok otroctva, uznával skôr pomalší postup (na čele s postupom ekonomickým) afroamerickej komunity, a to cestou prakticky, technicky ladeného vzdelania. Mnohí Washingtona v láske nemajú, pretože majú pocit, že vyznával a stelesňoval tzv. asimilačný prístup, založený viac na princípe prispôsobenia sa černochov belošským štandardom, než ich plnej, prirodzenej integrácie do americkej spoločnosti.
9. Můžeme říci, že fenomén černošský nacionalismus a panafrikanismus silně oslabily po smrti Malcolma X a M.L.Kinga, Jr., a přežívaly jen díky osobnostem, jako byl např. Amiri Baraka (Leroi Jones)? Mám trochu dojem, že se vše začátkem 70. let slilo dohromady a vznikla z toho taková "levicovo-intelektuální" platforma, která byla dostatečně pružná a vyhovovala Američanům všech barev.
Vývoj a zmena sú nevyhnutnou a prirodzenou súčasťou dejín. I ja mám pocit, že sa po smrti Malcolma X a Martina Luthera Kinga, Jr. už na scéne takto silná osobnosť neobjavila a že najvýraznejšie (a asi i najkontroverznejšie) pôsobil práve Amiri Baraka. Na druhú stranu, i v sedemdesiatych rokoch 20. storočia na poli afroamerického umenia vzniklo veľké množstvo experimentálnych a politicky radikálnych počinov, ktoré zďaleka nevyhovovali vkusu širokých más.
Pre mňa je v tomto prípade zaujímavé, že autorom Autobiografie Malcolma X nie je vlastne Malcolm X, ako by názov knihy napovedal, ale Alex Haley. Nebyť Haleyho, možno by sme autobiografiu Malcolma X, ktorá je jedným z najcennejších zdrojov o jeho živote, vôbec nemali. Kniha vznikla na základe rozhovorov, ktoré o svojej životnej ceste Malcolm X Haleymu poskytol a ktoré on, na základe nahrávok týchto ich stretnutí, spracoval do knižnej podoby. Toto nie je jediný prípad, kedy sa tak v dejinách afroamerickej literatúry stalo – viaceré černošské autobiografie boli, hlavne v období otrokárstva, nadiktované belochom či beloškám, ktorí ich zapísali a vydali. Otvára to celú komplikovanú otázku okolo autorstva a autenticity – kto je vlastne tým pravým autorom, aké veľké sú zásahy do textu zo strany editora, atď. Ani v prípade Autobiografie Malcolma X to nie je inak, jediný rozdiel je snáď v tom, že tým, komu Malcolm X svoj príbeh rozpráva, nie je beloch, ale černoch, a tak ten mocenský rozdiel medzi dvoma zúčastnenými stranami – tou, ktorá „diktuje“ a tou, ktorá „zapisuje“ – nie je založený na rase. Sú, každopádne, kritici a kritičky, ktorí hovoria, že nie je úplne jasné, či portrét Malcolma X, ako ho vykresľuje Autobiografia Malcolma X, je ten „pravý“ X alebo jeho projekcia v mysli Haleyho.
Na okraj, Haley urobil pár impozantných rozhovorov do časopisu Playboy – napr. s Milesom Davisom, Martinom Lutherom Kingom, Jr., ale i s opakovane spomínaným Malcolmom X.
11. Angele Davis jste věnovala jednu ze svých prací, sledujete její aktivity i dnes? Proběhla nějaká změna v jejím politickém názoru od dob, kdy byla aktivistka za práva Afroameričanů a sympatizovala s hnutím Černých panterů?
Po „pantérskom“ období bola Angela Davis dlho členkou Komunistickej strany USA, čo ju dostalo do významných problémov so zákonom – v rámci vládneho programu Cointelpro bola dlho väznená za vraždu, ktorú nespáchala. Bola v podstate politickou väzenkyňou, keďže svojimi radikálnymi politickými postojmi nebola vtedajšiemu establishmentu vôbec pohodlná. V súčasnosti pôsobí v akademickej sfére a jednou z hlavných tém, ktorými sa zaoberá, je rasový a genderový rozmer amerického väzenského systému.
12. Představují afroameričtí spisovatelé jednotný celek? Byli díky svému společenskému postavení jako občané druhé kategorie spíše jednotní, nebo jsou už i v počátcích afroamerické literatury vidět různé politické a kulturní názory?
Sú isté prvky (ako napr. otázka rasovej identity), ktoré z afroamerickej literatúry, aspoň do určitej miery, tvoria akýsi pomyselný celok. Celok však zďaleka nie je homogénny, naopak, už od začiatku veľký vplyv na to, ako finálne dielo vyzeralo, malo, či je autor/ autorka slobodným černochom/ černoškou či otrokom/ otrokyňou, či žije a tvorí a teda píše o urbánnom či rurálnom prostredí, o Severe či Juhu, aké je rodinné zázemie daného spisovateľa/ spisovateľky a aké je jeho/ jej politické presvedčenie a náhľad na život, svet a umenie. Pekným príkladom sú vyššie rozoberaní W.E.B. du Bois a Booker T. Washington. Výrazný rozdiel vnímam i v tom, či je dielo napísané mužom alebo ženou.
Áno, určite súhlasím, i preto je Baldwin doslova milovaný i takými (čiernymi i bielymi) čitateľmi a čitateľkami, ktorí rasovo „prvoplánovejšiu“ literatúru neuznávajú, pretože ju považujú za propagandistickú a málo umelecky hodnotnú.
14. Uměla byste vysvětlit příčinu názorového rozchodu Jamese Baldwina s jeho velkým vzorem Richardem Wrightem? Lze najít na tuto kauzu odpovědi v Baldwinově knize "Notes of a Native Son"?
Ten rozdiel či rozpor je ideologický a súvisí s tým, že Baldwin a Wright inak chápali rolu afroamerickej literatúry. Kým Wright neskrýval, že literatúru možno právoplatne použiť ako zbraň v boji za isté politické ciele (v tomto prípade za rasovú rovnosť) a sám tak dosť aktívne činil, Baldwin k literárnej tvorbe pristupoval viac humanisticky. Podľa neho Wrightove tzv. „protestné romány“ život odmietajú, kým úlohou skutočného umelca je život a humanitu prijať a zobraziť v celej ich kráse, škaredosti a komplexnosti. Podľa Baldwina literatúra a sociológia nie sú a nemajú byť to samé.
15. Jak bylo zmíněno výše, překlady knih afroamerických autorů nejsou úplnou výjimkou, přesto by mě zajímalo, jak to je dnes? Existuje v současnosti někdo, jako např. Josef Jařab nebo Vladimír Klíma? Věnujete se překládání knih Vy sama?
Nie som si vedomá, že by v súčasnosti existovali v ČR takéto silné prekladateľské osobnosti, prekladajúce z angličtiny do češtiny černošskú literatúru, ako sú práve tie dve vo Vašej otázke menované. Sama s prekladom zatiaľ skôr len koketujem, ale dúfam, že do budúcna sa z toho stane serióznejší zámer – určite je totiž čo prekladať a o čo sa s českým publikom deliť.
